Keďže motivácie a povídaní nie je nikdy dosť, je čas na ďaľší článoček, ktorý by som zaradila do pravidelnej „rubriky“ motivačné kecky.

　
Zhruba posledné dva mesiace sa cítim ako vymenená a rada by som vám povedala v čom je tá finta…Nebudem ani trošku klamať keď napíšem, že ešte pred nedávnom (a tak nejak celoživotne) som sa na seba dívala len cez tie natmavšie okuliare! Nebol deň kedy by som si nepovedala, že vyzerám príšerne, že som ohavne tučná, že chcem mať bielšie zuby a dlhšie vlasy a menší zadok a bla bla bla :-D…že ma nič nebaví, že všetko robím zle, že Zuzka od vedľa je dokonalá a nemusí sa ani toľko snažiť, že všetko je nespravotlivé…proste klasické ženské depky a kecky, ktorými si akurát tak kazíte deň, pretože nikto okolo vás nevníma týmto spôsobom. Na tieto myšlienky som bola tak nejak zvyknutá, pretože boli vždy súčasťou môjho života a asi som si ani nevedela predstaviť, že by sa to dalo aj inak…

　
Život po škole bol vlastne mojím najkrajším a zároveň najnáročnejším obdobím… Na jednej strane som našla človeka, vďaka ktorému som mega mega meeega štastná a s ktorým môj život nadobudol úplne iný rozmer, našla som pokoj (od školy a učenia oooo veľká vďaka :-P) a mohla som sa venovať viac sebe, ale na strane druhej ma moja túžba po dokonalosti dohnala k nezmyselným dietám vedúcim až k prejedaniu. Boli chvíle kedy som už naozaj neverila, že to dokážem zmeniť a naozaj som sa pýtala aký zmysel má takýto život? Ako chcem ďalej fungovať keď nemám pod kontrolou takú banálnu vec ako jedlo? Denne som sa na seba dívala s hnusom.

Došlo to do bodu kedy má člověk asi len dve možnosti…buď sa vspamätať a vytiahnuť zbrane :-D alebo sa vzdať a byť forever v depkách, v svojej bubline. Naštastie som si vybrala tú prvú možnosť aj keď k počiatočnému rozhodnutiu ma asi skôr motivovalo okolie ako moje vlastné presvedčenie. Chcem tým povedať, že ja sama som si snáď ani tak neverila ako mi verili moji najbližší. Podporu, ktorú mi dal priateľ, jeho sestra, moja mamka, najsuper kolegyňka a kamarátka v práci a v neposlednej rade moje dve internetové dušičky (P a J kvetinky <3) som zúžitkovala ako hnaciu silu, ktorú som na začiatku tak potrebovala…

Bod A = odraz aaa kuchynská váha šla do koša (okeeeeeeeej tak len baterka :-D). Nebolo to len tak, ale to pochopí zrejme len ten, čo si dlhodobo hlída makrá a váži jedlo alebo počíta kalórie. Mala som pocit, že sa neviem najesť :-D. Čo je veľa a čo málo? Ako často mám jesť, čo mám jesť, mám dosť bielkovín, neprehnala som to dnes? Fakt milión otázok, na ktoré som sa učila sama hľadať odpovede…

　
Napríklad som sa naučila, že:

• vyhovuje mi jesť 3x denne veľké jedlo (niekedy výnimočne malá svačinka v podobe napr. Americana so sojovým mliekom a proteínovej tyčinky alebo proteín po cvičení) ako niekoľko malých porcií. Jednoduchšie sa mi to plánuje aj v práci aj cez víkend a skrátka radšej sa nadlábnem :-P.

• vyhovuje mi viac ráno príjimať bielkoviny a tuky, pretože takto vydržím až do obeda v pohode sýta a sacharidy si dám skôr na obed alebo po tréningu.

• Potrebujem si občasne dať niečo sladké alebo biele pečivo, ale to neznamená, že som nejaký slaboch

• Naučila som sa neriešiť makrá, ale zostaviť si jedlo tak, aby v každom chode boli všetky zložky v rozumnom pomere zastúpene, no a časom som sa naučila aj to, akú porciu asi potrebujem, aby som vydržala dobu, ktorú potrebujem.
　

Keďže môj hlavný problém bol ZP, s odstraňovaním problému sa začali veci tak nejak samy risovať (a tým nemám zrovna na mysli buchty na bruchu :-D). Každý deň, ktorý som zvládla som bola na seba večer hrdá, pričom tento pocit som predtým nepoznala. Mala som radosť z toho, že sme boli na zmrzke a ja som nič nepokazila, že som si dala pizzu pri seriály a všetko bolo v pohode, že som si šlohla lyžicku nutely na ranné waffle a nenasledovala žiadna dráma. Mala som so seba radosť a každým dňom som sa cítila viac a viac odhodlaná.

Keď som našla balance v jedle začala som pracovať na myslení, ale tento level ešte stále nemám zmáknutý tak, ako by som chcela, ale všetko je na veľmi dobrej ceste…áno stále ma prepadávajú výčitky po niektorých jedlách a stále ma prepadávajú aj urges = nutkavé myšlienky, aby som sa šla napchať čokoládou a koblihami, ale snažím sa tie myšlienky nechať úúúúplne voľne plynúť a niekedy sa im dokonca dokážem zasmiať…Poviem si, tak na to zabudni kote :-D a robím si niečo iné len sa nezaoberám jedlom. Pozitívne je, že sa dokážem pochváliť, dokážem si dopriať ničnerobenie, keď sa mi proste nechce ísť do fitka. Dokážem si dokonca pomerne často povedať, že sa sama sebe páčim :-P. Mám radosť keď si dám pekné šaty, zájdem si na manikúru, kúpim si nový rúž alebo si dám masku na vlasy :-D, proste robím veci, ktoré si zaslúžim. Od vtedy, ako sa k sebe správam úctivejšie, sa aj cítim lepšie a snáď aj vyzerám lepšie. Napriek tomu, že mojím hlavným cieľom teraz nie je chudnutie, telo sa dáva dokopy a pooooomalinky nejaké cm padajú bez veľkého násilia aj samé. Každopádne, netrápi ma spuchnuté telo a už len to hneď pridá na pohode...



…Snažím sa prijať konečne toto telo!!! Nájsť na sebe aj niečo pekné a takmer okamžite sa mi v mojom tele žije lepšie. Predsa len sám so sebou tráviš 100% času :-D, tak si treba už na to čo máš nejako zvyknúť a naučiť sa s tým žiť, čo najlepšie ako sa dá. Neviem či som si to vážne vsugerovala, ale veci, ktoré mi na mne dlhodobo extrémne vadili sa mi teraz nezdajú vôbec až také zlé a keď sa zamyslím nad tým, že taký človek ako ja už nikde inde na svete neexistuje, patrilo by sa chodiť trošku sebavedomejšie, pretože čo by iní dali za to, aby boli tam kde ja...alebo tak kde si teraz práve TY. Všetko je v hlave! To je tak brutálna pravda, že vám absolútne zakazujem o tom polemizovať :-P...skúste to...skúste sa na seba dívať menej kriticky,skúste sa pochváliť, odmeniť, robte to, čo vás baví a hlavne sa neporovnávajte s ínými...ty si ty a mal by si byť svoj najlepší kamoš...Toto je moja finta pre lepší život skúste to so mnou :)