Home Uncategories čo rozhodne áno a čo nie :) (ZP story continue)
o

čo rozhodne áno a čo nie :) (ZP story continue)

11 Comments Edit

Myslíte si, že bežný človek tuší, že existuje ZP? Odpoviem kľudne za vás...ani náhodou. Moja mamka ešte ani po dvoch rokoch neverí, že to je naozaj porucha. Ten, kto aj uverí, že ZP je porucha príjmu potravy, vás aj tak nepochopí. To ako sa cítite, čo vás vedie k tomu, aby ste sa prejedli znova a znova dokáže pochopiť podľa mňa jedine ten, kto to zažil,  poprípade ešte psychológovia– teda aspoň sa tak tvária :-P. Každopádne, ani ja som pred dvomi rokmi o ničom podobnom netušila. Na výške mi zhodou-náhod písala kamarátka (ktorá sa trápila so ZP, o čom som samozrejme nevedela), že sa cíti bezmocná, pretože stresy zo školy zajedá a nedokáže to zastaviť. Hovorila mi o brutálnych chutiach na sladkosti a jedlo ako také aj o výčitkách, ktoré po jedle nasledovali. Čo myslíte aká bola moja rada? Jop....presne to, čo ma teraz osobne     vytáča = veď si daj kúsok zo všetkého... proste sa neobmedzuj...čo je na tom?...hm no čo je na tom, asi len toľko, že človek, ktorého ovláda ZP si LEN kúsok dať nedokáže (TEDA ASPON JE O TOM PRESVEDČENÝ) .... Keď sa však neskôr prejedanie tak nejak vkradlo do môjho života, jasné, že som začala po pár prežeroch googliť  o stošesť. Takto som sa teda prvýkrát stretla s pojmom zachvatovité prejedanie a uvedomila som si, že mám problém. Pravdaže toto zistenie je kľúčové (do určitej miery oslobodzujúce), ale má to aj negatívnu stránku. Totiž od viacerých slečien som počula resp. čítala, že im v niektorých momentoch vedomie, že sú vlastne choré dalo akoby ospravedlnenku. Chcem tým povedať, že si človek povie po prejedení...no to sa dalo čakať, veď som chorá. Pááánečku aj psychologička mi povedala pred Vianocami : „pravdepodobne sa prejete, ale buďte na seba hodná. Nemôžete čakať, že sa toho zbavíte zo dňa na deň, ste v štádiu, kedy je pochopiteľné, že si jeden koláč dať nedokážete a kto by koláčom cez sviatky odolal?“ Ako toto je podpora a dôvera?  FAKT :-D. Skrátka vo mne len povzbudila myšlienku na prežer....že veď sú Vianoce a že veď ja môžem bo som chorá...a jasne, že som sa prejedla L....Taktiež akýkoľvek problém, ktorý sa zrazu vyskytne má človek potrebu riešiť prejedaním a následne si prejedenie ospravedlňuje sám pred sebou daným problémom. Znie to zvláštne, ale žiaľ tak to je. Koľkokrát som bola v strese (napr. z práce) alebo niečo nešlo tak úplne podľa mojich predstáv tak som sa prejedla, pričom som sa minimálne snažila bojovať s nutkaním to urobiť. Mala som totiž pocit, že prejedenie potrebujem, že to jediné mi pomôže. Prežer som si následne odôvodnila stresom... OMG veď je to šialene! Prejedanie nepomôže vôbec v ničom a vôbec nikomu a rozhodne vám dlhodobo neodbúra stres :-D.

Keď sa zamyslím nad tým akým spôsobom som sa vlastne snažila zbaviť prejedania, tak musím zhodnotiť, že to vážne neboli metódy, ktoré by som niekomu doporučovala :-P. Uvediem to na pravú mieru, neboli to ani tak spôsoby, ktoré by viedli k vyliečeniu, boli to spôsoby, ako som sa snažila kompenzovať ten masakrálny príjem. Samozrejme som žila v naivite, že sa tak nejak toho časom  zbavím, ale teraz je mi jasné, že to čo som robila je v podstate nonsens. Po prejedení som obvykle zvýšila výdaj a znížila príjem. Niekedy som použila aj preháňadlo L a nastolila si nejaký nový prísny režim. Najskôr som sa snažila vyhýbať sa spúšťačom, ale tie boli faaaaaaaaaaakt všade, do haja. V mojej hlave spúšťačom boli sladkosti, pizza, mastné a vyprážané jedlá, pečivo, ale dokonca aj banán WTF. Keď som tieto potraviny nejedla bola som v pohode, ale ak som si dala niečo z black zoznamu šla som do kytek :-P. Každému je asi jasne, že sa dlhodobo nedá vydržať na jedálničku „o troch potravinách“. Takže vždy po období restikcie nasledovalo obdobie prejedania, ktoré som mala vždy brutaaaaaaaaaaaaaaaalny problém zastaviť a začať od znova. Samozrejme zase zle....potom nasledovali rôzne diéty a nasledoval jedálniček....aaaaaaaaaaach jedalniček :-D to bol tiež nápad. Vďaka tomu som totiž začala používať kuchynskú váhu a celé sa to ešte zhoršilo, pretože som sa nevedela najesť keď som nemala prehľad o množstvách. Tým pádom sa spúšťačom stala každá konzumácia neodváženého jedla (jo choré viem)! No a pak nasledoval ešte bonus v podobe kalorických tabuliek. To som si vravela, že skúsim akože ten slávny IIFYM = budem môcť jesť všetko. No jasne :-D...vďaka tomu, že som videla tie čísla som si vždy jedlo uberala, a teda deficit sa opäť skôr či neskôr musel prevaliť do prejedania... nasledovalo obdobie kedy som navštevovala psychologičku a aby som nebola odporná, bola to vážne príjemná pani, ale prišlo mi, že sa snažila len o to, nájsť nejaký záhadný blud z minulosti, ktorý je akože príčinou prejedania....

V predchádzajúcom článku som sa zmienila o knihe, ktorá mi v boji zo ZP rozhodne veľmi pomohla a jednoznačne si zaslúži ešte zmienku J. Po prečítaní BRAIN OVER BINGE som  prvýkrát  všetko videla v inom svetle. Ľutujem jedine to, že som knihu mala v pc stiahnutú ROK !!! ale moja lenivosť čítať v angličtine bola silná jak sviňa ako inak :-/... Po asi 15.tich mesiacoch prejedačiek, hladovačiek a depiek a výčitiek som už ale vážne mala dosť a zavrela som sa s notebookom do spálne...Kniha sa mi čítala prekvapivo ľahko, pričom s každou stránkou som cítila väčšiu chuť bojovať. Cítila som sa konečne pochopená a usmernená. Autorka na začiatku opisuje svoj život a začiatok PPP. Prejedala sa 6 rokov !!!! a dokázala s tým prestať zo dna na deň!!! No nie je to super správa J? Príčina začiatku ZP bola aj v jej prípade diéta. Mala veľký výdaj (ktorý po prežeroch ešte mega zvyšovala) a nedostatočný príjem. Telo hladovalo a ako ona hovorí aktivovali sa inštinkty prežitia. Váš mozog robí všetko preto, aby ste prežili, a keď si dlhodobo odopierate jedlo mozog vyšle signál, ktorého následok je to strašné nutkanie sa prejedať, aby ste rýchlo doplnili energiu. V danej chvíli má mozog na takéto signály dôvod, pretože telo je v deficite, a teda ide o prirodzenú reakcia tela. Ak na nutkanie reagujete skončí to celé prežerom...Toto sa stane raz a nemusí to nič znamenať, ale ak sa to opakuje viackrát vytvoríte tak zvyk!!! Vzhľadom k tomu, že bingereatery stále opakujú tie iste chyby dookola je logické, že situácia sa opakuje. Tak a toto je vysvetlenie toho, prečo sa motáme v začarovanom kruhu. Vytvorili ste si len zvyk! Ak sa chcete zbaviť prejedania musíte odstrániť tento zvyk!!! Nie je žiadna iná príčina prečo sa prejedáte! Jediná dôvod prečo ste sa prejedli je, že ste reagovali na nutkanie, ktoré vyprodukoval váš mozog.
Autorka hovorí o tom, že mozog môžeme rozdeliť na „high brain =vyšší, ľudský mozog „ a „lower brain = animal brain“. Animal brain vysiela signály v podobe nutkania, pretože je to inštinkt, ktorý má zabezpečiť prežitie, ale to ako budete reagovať na nutkanie máte v moci vy (HUMAN BRAIN).
Konkrétne rady od Kathryn Hansen:
·         Nutkanie sa prejesť musíte vidieť ako niečo, čo vychádza z lower brain
·         Snažte sa separovať Human brain a Animal brain
·         Načúvajte svojim myšlienkam a nutkaniu ale nereagujte na ne
·         Nekonajte v prospech nutkania
·         A tešte sa zo svojho úspechu J
Jednoducho keď sa dostaví nutkanie ostaňte v pohode...nechajte myšlienky len tak plynúť. Povedzte si, že to naozaj nechcete urobiť a že vy ste ten, kto ovláda vaše telo a môže rozhodnúť či sa nasmeruje do chladničky alebo nie :-P. Lower mozog vysiela len nutkanie, ale neprinúti vás vstať z gauča a bežať do najbližších potravín. V momente keď si uvedomíte, že je to len blbý zvyk, všetko je vo vašich rukách! Od precitania knihy sa mi podarilo už veľakrát odignorovať nutkanie, a teda predísť prejedeniu. Čím viackrát sa vám to podarí, tým menej časté bude nutkanie a tým slabší bude zvyk. Seriózne som bola hrdá sama na seba a následné šťastná, keď som myšlienky nechala proste odisť a nereagovala na ne...je fajn všímať si, kedy sa u vás dostaví nutkanie sa prejesť a do budúcna môžete tieto situácie pozmeniť. U mňa sa najsilnejšie nutkanie dostaví vtedy, keď som dlho hladná, teda mám veľkú prestávku medzi jedlami. Na základe toho viem, že ak si dám jedlo v kratších intervaloch nutkanie sa nedostaví. Taktiež je nutkanie u mňa spojené s výčitkami. Výčitky mám z jedla vtedy, keď zjem väčšiu porciu ako by som mala, a teda som po jedle prejedená (normálne prejedená, ako každý iný človek). Hlava hovorí, že som zjedla veľa =  výčitky = nutkanie sa prežrať, pretože som to už pokazila. Aj tomuto už viem predísť, a to tak, že som sa naučila odhadnúť veľkosť porcií, ktoré ma zasýtia, ale nie som z nich prejedená. Do tretice sa u mňa nutkanie sa prejedať dostaví po junk food. Má to jednoduché vysvetlenie. Sladkosti a akékoľvek nezdravé jedlo som predsa mala v mozgu uložené ako spúšťače prežeru, a teda po zjedení takéhoto jedla je nutkanie hneď na svete. Priznávam, že som mu veľakrát podľahla a neverila som tomu, že môžem zjesť buchtu a následné sa neprejesť. Momentálne s potešením oznamujem, že to dokážem J. Človek si musí vybrať spôsob stravovania ktorý ho uspokojuje, a ktorý je schopný udržať cely život! Nebudem teda klamať sama sebe a čestne hlásim, že ja dlhodobo bez čokolády a občasného koláča či croasantu nevydržím, teda mám jedinú možnosť, a to, znova sa naučiť jest všetko s mierou J. Rozhodla som sa že vždy keď dostanem chuť na zmrzku alebo na koláč dám si ho, ale nikdy nie sama, ale v spoločnosti priateľa alebo niekoho iného. Takto sa mi podarilo nutkanie odignorovať už viackrát, pričom radosť, ktorú som mala sama zo seba ma neskutočne motivovala a dala mi silu a nadej snažiť sa ďalej. Je fajn uvedomiť si, že žiadne jedlo nie je spúšťač, ale ide len o bariéru, ktorú ste si vytvorili v hlave. Proste máte veľmi striktne pravidlá, ale pravidlá si predsa určujete len vy sami J ! Jeden donut alebo magnum ešte neznamená, že ste niečo pokazili. Nič nie je stratené a vážne nie je dôvod na to sa prejesť. Dôležité je poslúchať svoje telo a tu správnu časť mozgu :-D (keďže sme schizy tak trosku :-P)...ALE O TOM ZASE INOKEDY...a ozaj, od vtedy čo som si prestala čokoľvek zakazovať, po junk foode bažím opäť oveľa menej. Všetko je LEN v hlave a dá logiku, že ak si niečo zakážete just na to myslíte ešte viac. BTW Myslím, že aj frekvencia s akou registrujem prichádzajúce nutkanie sa prejedať je oveľa menšia a rozhodne verím, že príde deň, kedy tieto „zúfalé výkriky“ prestane mozog produkovať úplne...

Ak náhodou ešte váhate nad tým, či si knihu BRAIN OVER BINGE stiahnuť a precitať tak šup do toho J...život je vo vašich rukách tak bojujte so mnou J

Share this:

CONVERSATION

11 komentárov:

  1. Anonymní23. června 2016 v 5:33

    Díky za tvoje články, je fajn vědět, ze nejsem jediná s tímto problémem, ty "spouštěče",ach, to sedí jak prd*na hrnec..snad se z toho taky vymotam..��

    OdpovědětVymazat
    Odpovědi
    1. Unknown9. července 2016 v 12:58

      rozhodne nie si sama...zial veeeelmi vela dievcat sa s tymto trapi...ale dame to vsetky len sa treba zapriet a ist tou spravnou cestou

      Vymazat
  2. Anonymní6. července 2016 v 1:36

    Ahoj,
    Drzim palce!! Super ze takto bojujes. A ze sa ti dari... mozes byt na seba hrda. :)
    Viem o com pises.. od 12 rokov som mala ppp az do 23. Zacalo to anorexiou, pokracovalo nadmernym sportovanim, neskor prejedanim a skoncilo to bulimiou. Velmi dlha he desta smerom von.. teda toto som si myslela. No nakoniec som s tym prestala zo dna na den.
    Dnes mam zdrave dieta a som takmer bez chorych myslienok. Ak aj pridu - "nepocuvnem" ich a pekne prejdu :)
    Da sa to. Drz sa.

    OdpovědětVymazat
    Odpovědi
    1. Unknown9. července 2016 v 12:59

      dakujem milionkrat :) a naozaj som na seba hrda a hlavne po kazdom "nezdravom" jedle ktore si dokazem dat bez vycitiek

      Vymazat
    2. Anonymní11. července 2016 v 5:24

      Tak, tak... lepsich dni bude pribudat a horsich odbudat, az kym nedojdes na uplny koniec cesty. potom budes slobodna ako vtaciky na Tebe :))

      Vymazat
    3. Unknown15. července 2016 v 11:50

      ďakujem :)))

      Vymazat
  3. Pampa14. července 2016 v 22:48

    Slečnoo, nemusela jsi tu knížku číst v angličtině..MOhla jsi to zkráceně přečíst i tady.. ;) http://fitnessgirl-lifestyle.blogspot.com/2014/03/brain-over-binge-kniha-ktera-vam-pomuze.html

    OdpovědětVymazat
    Odpovědi
    1. Pampa14. července 2016 v 22:49

      A ještě doporučuju tuto knihu:) JE taktéž supr.. http://zijiabychjedl.cz/

      Vymazat
    2. Unknown15. července 2016 v 11:51

      tak to som tiež čítala, ale predsa len kniha je kniha :)

      Vymazat
    3. Unknown15. července 2016 v 11:53

      jeeeeeeeeej a ďakujem za typ na dalšiu knihu určite sa pozriem na to

      Vymazat
  4. Anonymní31. března 2020 v 7:17

    Děkuji za tento článek, přijde mi, že najít "spřízněnou duši" v tomto tématu, je snad ještě horší než třeba u bulimie... Jsem na tom podobně jako autorka té knihy, mě se ten zvyk drží už taky minimálně čtyři, pět let... a po celou tu dobu trpím na zácpy, neskutečné... protože všechno co sním, ve mě zůstává, zvracet jsem nikdy nuceně neuměla. Naučila jsem se s tím žít, volná trička a tak... A to bych mohla napsat knihu o tom, co všechno pomáhá, ale s problémem ZP je to kontraproduktivní. Celkově od té doby jsem složením těla strašně měkká, taková bez energie, nepěkná pleť, deprese... Už to trvá moc dlouho. Jednou za čas mě zastihne psychickej propad, kdy už nemám vůbec chuť se o něco snažit... jak se teď cítím ve svém těle, celkově tahle situace, mi narušila spoustu věcí v osobním životě, partnerském vztahu, po finanční stránce nejsem schopná dodržovat plán na celý měsíc, jako kdysi (vlastně si ho ani vytvořit), nic neušetřím, někdy jdu dokonce i do mínusu, kvůli nesmyslným tyčinkám, čokoládám a podobně, které ovládly můj život. Snad už jsem nějak připravená aplikovat nové informace ve svém životě...
    Nejhorší byl první půlrok, to jsem nekontrovatelně žrala i v noci, nešlo s tím nic, jen se tomu poddat... což svým způsobem ale pomohlo, protože pak se ty periody samy začaly mírnit, zhubla jsem nabraných 10 kg a tak... ale pořád cítím, že v tom lítám.
    Já předtím měla dá se říct anorexii, ale měla jsem rozum, když jsem se pořádně prohlédla v zrcadle, chtěla jsem přibrat (akorát mi šlo o to, trochu zdravým způsobem, nevykolejit z pravidelnosti v jídlech a tak) , ale nikdo mi nenaslouchal... a asi zaslepeni strachem, že jestli nepřiberu rychle, tak umřu, nebo nevím, se ke mě chovali jako k nesvéprávnému... hlavně můj táta místo podpory se mi smál a tak, a jednou mě tak vydeptal, že jsem seděla u stolu a nacpala do sebe skoro celý plech perníku... a tady to právě začalo...
    Hodně se mi líbí ta věta, že jeden donut nebo magnum ještě neznamená, že jsem něco pokazila. <3
    Spousta z nás jsme poněkud perfekcionistky, ale chtít začínat od zítřka bez chyby (což nevychází), nikam člověka neposune.
    Knihu bych si přečetla, ale angličtinu zase tak dobře neumím, ale mám pocit, že jsi v článku zachytila to nejdůležitější a to mi pro nasměrování stačí.
    Snad se taktéž dočkám toho dne, kdy si řeknu, jo, teď jsem z toho definitivně venku.
    Ještě jednou děkuji.

    OdpovědětVymazat

Přihlásit se k odběru: Komentáře k příspěvku ( Atom )